Pôvodne to malo byť Gruzínsko, no v zlomku sekundy sme sa rozhodli pre Island. Išlo hlavne o cenu a o atraktivitu krajiny. Spiatočná letenka z Viedne za 213 eur… tomu sa nedalo odolať. Naše plány sa otočili o 180 stupňov. Začali sme zisťovať informácie o Islande…300 000 obyvateľov, 103 000 km2, krásna príroda, dlhý deň, najsevernejšie položené hlavné mesto na svete, termálne pramene a poriadna zima. Zopár článkov o tom ako sa tam stopuje a balenie mohlo začať.

5.7.
Dúfam, že všetky veci pobalené. Ráno odchádzame osobákom do Žiliny, kde prestupujeme na rýchlik do Bratislavy. Práve začína najznámejší hudobný festival na Slovensku – Pohoda, a tak nie sme sami s batohmi a karimatkami. Rozdiel je len v tom, že my ideme trošku ďalej a pravdepodobne máme menej promile v krvi. Z Bratislavy premáva pravidelné spojenie na letisko Schwechat, a tak už onedlho blúdime a hľadáme náš check-in. Pracovníci nás posielajú k nadrozmernej batožine (nechápem prečo), odtiaľ zas späť na check-in, kde sa s našimi batohmi lúčime s pocitom, že ich o pár hodín uvidíme. Pri sebe si nechávame len malú tašku s dvoma orechovými závinmi, elektronikou, bundami a prázdnymi fľašami na vodu.

Z Viedne odlietame 15:30. Letíme do Frankfurtu, kde máme pár hodín času na ďalší prestup do Berlína odkiaľ už konečne na Island. Na letisku vo Frankfurte objavujeme automaty na kávu a čokoládu (samozrejme zadarmo), čo nám výrazne skracuje čakanie. Toľko čokolády som dovtedy ešte nevypil. No nedaj si od štedrých Nemcov. Z Frankfurtu máme odlet 20:45, no na tabuli s odletmi postupne pribúdajú zrušené a meškajúce lety. Náš let nám posúvajú o 20 minút, neskôr o hodinu. To už vieme, že prestup v Berlíne nestíhame, keďže na prestup máme 55 minút. Dôvodom je silná búrka. Po hodine už konečne začína boarding, no z nejakého dôvodu vymenili lietadlo za menšie. Samozrejme jediní Slováci letiaci do Berlína sa do lietadla nedostanú. Ostávame teda vo Frankfurte bez batožiny a hneď začíname riešiť prebookovanie letu. Každý nás posiela niekde inde, na letisku vládne chaos, nikto nič nevie. Nakoniec končíme v nejakej čakárni, kde sa rieši ubytovanie pre tých, ktorým našli náhradný let až na nasledujúci deň. Dostávame voucher na jedlo a taxi. V hoteli však zisťujeme, že síce máme nárok na jedlo, ale kuchyňa je už polhodinu zavretá. Takže opäť sa nám „darí“. Uťahaní si líhame (každý do svojej dvojposteľovej izby).

6.7.
Ráno vstávame o 5:00. Veci na balenie moc nemáme, a tak sa už o pár minút vezieme na letisko. Raňajky opäť nestíhame, keďže začínajú o 7:00. Na letisku sa už tvorí celkom slušný rad nervóznych a nevyspatých ľudí čakajúcich na prebookovanie letu. V strede radu spoznávame dvoch Čechov zo včera, a tak sa k nim nenápadne, ako k starým známym pridávame. Po 4 hodinách sa konečne dostávame k okienku, kde nám pani vystavuje letenky na priamy poobedný let na Island. Síce to nie je s Lufthansou (ale Icelandair), no ďalší deň sa nám už nechce čakať. Je to nízkonákladovka, a tak na palube dostávame len čistú vodu (stále lepšie ako Ryanair).

15:30 miestneho času vystupujeme na letisku v Keflaviku, vzdialeného asi 50 km od hlavného mesta Reykjavik. Čakáme na batožinu, ale márne. Niekde po ceste sa stratila. Vypisujeme formulár o strate batožiny, od pani zisťujeme, že naše batohy sú práve v Kodani a najbližší let, ktorým to môžu poslať je až nasledujúci deň večer. Dostávame „taštičku záchrany“, ktorá obsahuje plno „užitočných vecí“…tričko, kefku, pastu, žiletku, krém na tvár…S touto bojovou výbavou a už iba jedným orechovým závinom dvíhame palec a skúšame šťastie. Po minúte (asi 2. auto) zastavuje auto, z ktorého na nás kýva mladá Islanďanka. Pýta sa, kde chceme ísť. V rýchlosti jej vysvetľujeme, že poriadne ani nevieme, ale zvezieme sa tam, kde pôjde ona. Berie nás teda do Reykjaviku. Po ceste ju oboznamujeme so situáciou, čo sa stalo, že nemáme batožinu a potrebujeme niekde prespať. Blonďavá Islanďanka nám ochotne dáva na seba číslo, že ak nič nenájdeme, nech jej zavoláme a niečo vymyslíme. Necháva nás pri campingu, kde by nás teoreticky mohli nechať prespať. Keďže nemáme stan ani spacáky, ponúkajú nám možnosť ich prenájmu (samozrejme za mastný príplatok). Máme ešte čas, a tak ideme pohľadať ešte niečo iné, hlavne lacnejšie. Z kempu beriem aspoň plynovú bombu, ktorých tam je plno. Turisti, ktorí odchádzajú z Islandu ich tam nechávajú v zberných košoch a tí, ktorí prichádzajú si ich môžu zase zobrať (teda aspoň my sme to tak spravili).

V Reykjaviku sa nachádza niekoľko hostelov a guesthousov, no všetky sú plne obsadené. Samotné centrum nie je veľmi veľké. Dominantou Reykjaviku je kostol Hállgrímskirkja, ktorý je vidno už z veľkej diaľky pri príchode do mesta. Pred kostolom sa nachádza socha Leifa Erikssona, ktorý je považovaný za prvého objaviteľa Ameriky.

Všetky hostely obsadené, za kemp nie sme ochotní toľko platiť, a tak nám ostáva posledná možnosť… zavolať žene, ktorá nás brala z letiska. Skúšame teda volať a už o desať minút stojí pri nás vysmiata blondínka. Vezie nás kúsok od centra, do komplexu internátov pre študentov (oproti našim sú to luxusné byty). Ona konkrétne býva v jednom, ktorý je určený pre matky s deťmi. Vstupujeme do izby a zisťujeme, že tam býva akosi veľa ľudí. Naša nová kamoška má 3 deti a ešte ju prišla pozrieť kamarátka. Nás dvoch ukladá do samostatnej izby a ona si s troma deťmi ustiela na rozťahovacej posteli. Na večeru nám ešte ponúka zmrzlinu a my si spokojní líhame. Je tam však toľko svetla, že sa nám nedarí zaspať. Tričkami si zakrývame oči. Aspoň trošku tma.

7.7.
Ráno sa budíme skôr a pokúšame sa volať na letisko, ako je na tom naša batožina. Samozrejme, bezvýsledne. Príde najskôr poobede. Gudrun (naša hostiteľka) nám ponúka raňajky, ktoré dlávime jedna radosť. Odchádzame späť do mesta s plánom pozrieť ešte nejaké zaujímavosti a poobede sa presunúť na letisko pre batohy. Prechádzame sa uličkami, navštevujeme obchody so suvenírmi, ale vravíme si, že na to ešte máme čas. Veď sme tu len druhý deň. O chvíľku nám už zvoní telefón. Pracovníci letiska majú našu batožinu…ale len jeden batoh. Druhý je vraj ešte v Kodani alebo niekde na ceste a musíme naň čakať do večera. O 12:00 si teda vyzdvihujeme aspoň prvý kus našej batožiny. Máme aspoň jeden spacák a časť stanu, takže to sa už dá prežiť… Kúsok nad mestom sa na kopci týči zaujímavá budova. Ide o vodáreň Perlan. Je z nej krásny výhľad na celé mesto a navyše sa tam nachádza umelý gejzír. Samozrejme pre majetnejších turistov je k dispozícii jedna z najluxusnejších a najdrahších reštaurácii v Reykjaviku. Nám však úplne stačí nádherný pohľad na mesto a umelý gejzír.

Z vyhliadky smeruje opäť do mesta. V parku v centre mesta sa akurát rozkladá malé pódium, pomaly sa zbiehajú ľudia. Večer sa tam koná koncert skupiny Of Monsters and Men (vznikol pri tom videoklip k piesni Mountain sound), o čom sme sa však dozvedeli až po návrate domov na Slovensko (http://www.youtube.com/watch?v=0gEVaniPOmU). Vraciame sa späť na autobusovú stanicu, kde nám majú priviesť druhý batoh. Počas čakania sa nám darí zohnať druhú plynovú bombu (zo strát a nálezov na stanici), a tak ušetríme aspoň na tom. O pol siedmej večer prichádza autobus z letiska a medzi batožinou je konečne aj môj ruksak. Žiadne veci nechýbajú, a tak sa konečne môžeme pohnúť ďalej z mesta. Kráčame dlhou ulicou smerom von z mesta, kde začíname stopovať. Skladáme sa na autobusovej zastávke na ulici Miklabraut a stopujeme smer hlavná cesta (označená číslom 1).

Po 15 minútach zastavuje manželský pár z Islandu a vezú nás smerom k Thingvellir (Þingvellir). Pani nám dáva svoju vizitku, že ak by sme mali akýkoľvek problém, máme jej zavolať. Pevne veríme, že jej nikdy nebudeme musieť volať. Vystupujeme pár kilometrov za Reykjavikom na opustenej ceste. Autá jazdia zhruba každých 10 minút. Už keď v diaľke vidíme svetlá približujúceho sa auta, veľmi sa potešíme a pripravujeme na okamih, kedy sa ho budeme snažiť všemocnými spôsobmi zastaviť. Niekoľko áut prejde okolo, zdvorilo nám zakývajú alebo zablikajú, no ani náznak, že by nás chceli zobrať. Blíži sa veľký čierny Chevrolet s obrovskou nádržou na vodu na korbe. Pani v stredných rokoch zastavuje a bez problémov nás berie aspoň pár kilometrov.

Hneď pri vystupovaní (ešte ani batohy nemáme von) stopujeme prichádzajúce auto, ktoré išlo hneď za nami. Chlapík je síce dosť naprataný, ale nejako sa vtlačíme dnu a už sa vezieme. Dostávame sa až do kempu v Thingvellire, kde rozkladáme stan a stretáme prvých Slovákov. Kemp je inak opustený, žiadny strážnik, a tak si myslíme, že je zadarmo. Po chvíľke prichádza starší pán, predstavuje sa ako správca kempu. Vravíme, že nemáme hotovosť, on však pohotovo vyberá prenosný terminál, a tak môžeme bezproblémovo zaplatiť 6 eur na osobu. V kempe je sprcha a kuchynka. Chceme však ešte využiť ako také svetlo, a tak sa o 21:30 ideme prejsť k najstaršiemu parlamentu na svete – Alting (vznikol v 10. storočí). Celá oblasť je veľmi krásna, s malými jazerami, vodopádmi a na konci s kostolíkom a niekoľkými domčekmi. Zaujímavosťou tejto oblasti je kontinentálny zlom, ktorý sa tiahne v dĺžke niekoľkých kilometrov. Stretajú sa tu 2 tektonické dosky, ktoré sa veľmi pomaly od seba vzďaľujú a vytvárajú tak skalnú terasu.

O pol 1 v noci si dávame sprchu a uťahaní padáme do spacákov. Opäť ako keby sme si líhali niekedy poobede, mierne šero, no v tej chvíli nám to je jedno. Zaspávame ako zabití.

8.7.
Raňajkujeme ovsenú kašu. Nakúpili sme jej dostatok, a tak nás táto delikatesa bude živiť ešte niekoľko dní. Balíme stan a hneď pri kempe stopujeme s tabuľkou Geysir. Po chvíli zastavuje mladá baba na obrovskom starom Dodge (6,2 l). Vezie nás asi 10 km a vyhadzuje nás na opustenej križovatke, kde sem tam prejde nejaké auto. V aute sme však zabudli stopárske tabuľky, a tak stopujeme len s palcom hore (tabuľky na Islande vôbec netreba). Čakanie si skracujeme fotením, natáčaním videí, prechádzaním sa stredom cesty, ležaním na ceste…

Príroda na Islande je naozaj prekrásna, a tak aj dlhé čakanie na auto (niekedy aj niekoľkohodinové) vôbec neprekáža. Človek aspoň môže nasávať atmosféru a užíva si neskutočnú slobodu. Ale aby tej slobody nebolo zas veľa, pristavuje nám starší manželský pár z Nemecka. Oprašujeme zopár nemeckých fráz a už „šprechujeme“. Ich cieľom, ako aj našim, je jedna z naj atrakcií na Islande. Geysir. Toto miesto patrí k najnavštevovanejším na Islande, patrí do tzv. zlatého trojuholníka (Thingvellir, Geysir, vodopád Gullfoss). Natáčame videá, fotíme, čakáme na ďalší „výstrek vody“ a sledujeme stovky turistov ako sa snažia presne naplánovať svoj výskok spolu s gejzírom. V oblasti sa nachádza niekoľko azúrových termálnych jazierok. Samotný gejzír „Geysir“, podľa ktorého sú pomenované všetky gejzíry na svete, chŕli vodu už len výnimočne. Zaujímavejším je preto gejzír Strokkur, ktorý vymrští masu vodu do výšky približne 20 metrov. Sprevádzaný je veľkým hukotom, kedy sa všetci turisti snažia spraviť ten najlepší záber. Tí ktorí to nestihnú alebo sa prípadne chcú pofotiť so všetkými spolucestujúcimi z autobusu, musia čakať približne 5 minút. Postupne odchádzajú turistické autobusy, a tak si ho aj my môžeme zvečniť bez nemeckých dôchodcov a skákajúcich tínedžerov. Samozrejme, že aj my skáčeme…

Horúcej sprchy máme už akosi dosť. Je čas na poslednú atrakciu zlatého trojuholníka – vodopád Gullfoss (Zlatý vodopád). Opäť dvíhame palec a po pár minútach nám zastavuje párik z Moskvy. Smerujú takisto k vodopádu. Na vodopád sa dá pozrieť z niekoľkých vyhliadok. Voda padá z výšky 30 metrov (2 kaskády – 10 m a 20 m), po ktorých sa obrovská masa vody roztriešťuje niekde v hĺbke kaňonu rieky Hvitá. Je to naozaj impozantné miesto. Nie nadarmo je považovaný za najkrajší a zároveň najnavštevovanejší vodopád na Islande.

Dávame si rýchly obed a pokračujeme v stopovaní smerom na juh k hlavnej ceste. Vezieme sa s mladým Američanom, ktorý ma za sebou asi náročné dni. Podchvíľou strháva volant na krajnicu, sem tam prebehne do protismeru. Vyzerá riadne unavene, a tak sa snažíme konverzovať, aby nám nezaspal. Po ceste ešte objavujeme kalderu s krásne sfarbenou vodou (Kerið) a dávame si krátku prestávku, ktorá aspoň preberie nášho podriemkavajúceho šoféra.

Konečne sme na hlavnej ceste (označenej 1) v meste Selfoss a môžeme pokračovať smerom na východ po južnej časti ostrova. Na druhej strane cesty vidíme prvých stopárov, no našťastie stopujú opačným smerom. Aspoň sa uisťujeme, že sa to dá a nie sme sami, kto tu postáva pri ceste. Po krátkej chvíľke zastavuje staršie osobné auto. Vpredu sedia dvaja vysmiatí chalani a na zadnom sedadle leží rozvalený chlapík. Ledva sa preberá, jeden z tých triezvejších nám dáva ruksaky do kufra a už sa tlačíme vzadu s našim novým kamošom. V aute trošku razí alkohol, ale pevne veríme, že aspoň šofér nič nepil. Partia sa chystá na rockový koncert na východe Islandu (boli by radi keby sme sa k nim pridali, no odmietame). Našťastie sa v poriadku dostávame k nádhernému vodopádu Seljalandfoss. Ten je známy tým, že sa dá po úzkej cestičke prejsť poza vodopád. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok stáť za 60 metrov vysokým stĺpom hučiacej vody. Okrem toho sa pri ňom veľmi často vyskytuje dúha, ktorá dodáva vodopádu na impozantnosti. Osvieženie v podobe mokrej sprchy určite stojí za ten zážitok.

Neďaleko sa nachádza kemping, no my chceme pokračovať ešte kúsok ďalej k vodopádu Skogafoss. Stopujeme teda ďalej. Vodopád Skogafoss je vzdialený len 30 km od Seljalandfossu, a tak sa nám pomerne rýchlo darí dostať až k nemu. Vezie nás islandský párik, po ceste nám zastavujú na krásnych vyhliadkach a rozprávajú o zaujímavostiach Islandu. V tomto je to čaro stopovania, že od domácich sa dozviete často veľmi užitočné rady, ktoré sa nedočítate nikde v sprievodcoch. Na jednom parkovisku zastavujeme pri pamätnej tabuli venovanej výbuchu sopky Eyjafjallajökull v roku 2010. V pozadí sa týči zasnežený masív vulkánu, ktorý spôsobil obrovské problémy v leteckej doprave po celom svete.

Kemping pod vodopádom je naozaj skvelý. Cena 6,8 eura na osobu, sprchy (tento krát platené) a samozrejme kuchynka. Na večeru si varíme „dobrý hostinec“ a za šumu vodopádu zaspávame.

9.7.
Ráno sa budíme na jemné bubnovanie dažďa na strechu stanu. Posúvame budík o hodinu neskôr. Dnes máme na pláne trošku turistiky, naším cieľom je chata pod sopkou Eyjafjallajökull. Raňajkujeme našu „obľúbenú“ ovsenú kašu a môžeme vyraziť. Stúpame po schodíkoch popri vodopáde, dostávame sa hore, kde chodník pokračuje a kopíruje rieku. Po ceste je množstvo vodopádov, roklín, nádherných vyhliadok…

Vstupujeme do hmly, popŕcha drobný dážď a začína pofukovať vietor. Sem tam stretáme unavených a premočených turistov. Po 4,5 h prichádzame k opustenej chate (Baldvinsskali). Vo vnútri sa trošku ohrejeme a pokračujeme po snehových poliach ďalej. Sneh je namrznutý, dosť sa šmýka. Počasie sa umúdrilo, hmlu a dážď vystriedali slnečné lúče. Po hodine prichádzame k chate Fimmvorduskáli. Dnu posedávajú len dvaja mladí Belgičania, ktorí sa vracajú z niekoľkodňového prechodu z Landmannalaugar. Správca si niekde odskočil, a tak si varíme polievku a sušíme mokré veci. Noc tu stojí 20 €/os.

Postupne prichádzajú ďalší turisti. Konečne rozoznávame známy jazyk. Je to však poľština… Dievčina nám odporúča ísť ešte hodinu ďalej za chatu (smer Þórsmörk), kde sa nachádza aktívna oblasť (vyvreté horniny, zápach síry, dymiace otvory…). Snehové polia sa striedajú so sopečnými poľami s množstvom ostrých vyvretých hornín. Postupne začíname cítiť zápach síry a akosi sa otepľuje. Zbierame si zopár zaujímavých kúskov hornín, fotíme nádherné pohľady na mesačnú krajinu a o 17:00 sa vydávame naspäť. Po chvíli stretáme asi 30 turistov, niektorí s riadnou výbavou, iní zas len v poltopánkach ako na nedeľnom výlete.

Opäť sa vnárame do hmly, vidno sotva na 10 metrov. Cesta je monotónna, a akosi nám už dochádzajú sily. Stále častejšie musíme oddychovať, nohy nás nesú už len zo zotrvačnosti. Po 12,5 h vidíme konečne náš stan. Sme totálne vyčerpaní. Varíme si zemiakovú kašu a posedávame pred stanom. Okolo stanov zase pobehuje pani s terminálom a odchytáva turistov, ktorí práve prichádzajú. My máme nálepku ešte z predchádzajúcej noci a akosi sa nehrnieme naháňať správkyňu po celom kempe. Odchádza…a to znamená noc zadarmo.

10.7.
Budíme sa do krásneho rána. Varíme ovsenú kašu, tá nám už celkom lezie „hore krkom“. Balíme veci a začíname stopovať neďaleko kempu (premávka takmer žiadna). Asi po polhodine nám kýva z opačnej strany chlapík z odstaveného auta. Bežíme k nemu a on na nás hneď kričí: „Zdravím, kde idete? Musel som sa otočiť, lebo som vás neskoro zbadal a videl som vlajku…“ Je pekné opäť po nejakej dobe počuť slovenčinu. Rodina je na dovolenke na Islande, namierené majú síce niekde inde, ale berú nás do Viku. Vystupujeme pri supermarkete pred ktorým vidíme chalana s babou. Na prvý dojem hneď vyzerajú ako Slováci alebo Česi. Prichádzame k nim a hneď sa im zdravíme slovensky: „Ahojte!“ Je to slovenský párik, ktorý stopuje po Islande už tri týždne a pomaly sa chystajú naspäť. V pláne majú navštíviť ešte Fajerské ostrovy. V jediných potravinách nakupujeme čerstvý chlieb (3 eurá) a dva šaláty (3 eurá). Po raňajkách sa vydávame opäť k ceste a stopujeme pri benzínke. Vik je posledná dedinka (asi 300 obyvateľov) pred niekoľkými desiatkami kilometrov dlhej nehostinnej krajiny lávových polí. Po chvíli sa presúvame pred benzínku a na našom mieste začínajú stopovať naši slovenskí kamoši – takže máme medzi sebou slovenský stopársky mikrosúboj. Po polhodine víťazíme a zastavuje nám červený JEEP s mladým Rusom. Je to fotograf a plánuje prejsť okruh okolo sopiek do známej oblasti vo vnútrozemí Langmannalaugar. V okamihu sme rozhodnutí, že ideme s ním. Z hlavnej cesty schádzame smerom do vnútrozemia a hneď pri prvých hrboľoch a zákrutách nadskakujem až po strechu auta, a tak sa radšej pripútavam. Užívame si off-road jazdu. Rus si to zjavne tiež užíva. Výhodou je, že je fotograf – každú zaujímavosť chce fotiť a to vyhovuje i nám. Prichádza prvé brodenie rieky, potom druhé, tretie … a už ani nerátame. Pred jedným potokom ostávame visieť na obrovskom kameni. Spoločnými silami sa však z neho dostávame a pokračujeme ďalej.

Asi o 17:00 (po 5h) prichádzame do Langmannalaugaru, miestu, kde začína najvyhľadávanejší trek na Islande. Pre nádherné sfarbenie sa pohorie označuje aj „Dúhové hory“. Je tu množstvo turistov, stanov, obrovských terénnych áut. Z kempu štartuje vrtuľník, ktorý podľa slov záchranárov pátra po nezvestnom turistovi. V oblasti je niekoľko možností na kratšie či dlhšie túry. Vyberáme sa na dvojhodinový okruh, ktorý je oproti včerajšej namáhavej túre prechádzka. Hory hrajú nádhernými farbami – červená, žltá, zelená, čierna. Jednoducho nádhera. Po ceste k autu stretávame záchranárov, ktorí sa ponáhľajú k zranenému turistovi. Našťastie to prežil.

Pokračujeme ďalej smer Þórsmörk, opäť niekoľko brodení, no berieme to už ako samozrejmosť. Doprovod nám robia turisti na koňoch, ktorých je na Islande (rovnako ako oviec) strašne veľa. Prechádzame okolo sopky Hekly, zvažujeme či ešte stíhame ísť hore. Zastavujú nás však záchranári s tým, že naše auto nie je dostatočne vybavené. Pokračujeme teda po „lepšej“ ceste späť na hlavnú cestu. Rus celú cestu telefonuje po okolitých guesthousoch a hoteloch, či majú pre neho voľné miesto. Nám je to jedno, máme stan.

Zastavujeme ešte pri vodopáde Seljalandfoss, pri ktorom sme už boli pred dvoma dňami. Rusák, ako správny fotograf, fotí jedna radosť. Z každého uhlu, z každej skaly…proste všetko. My si už len vychutnávame pomaly vyprázdňujúci sa (od turistov) vodopád. Je 23:00, slnko pomaly zapadá a my si užívame neskutočné pohľady. O polnoci vystupujeme na rovnakom mieste, kde sme pred 12 hodinami nastupovali…takže z pôvodného plánu sme sa vôbec nepohli, no zato máme hlavy plné krásnych spomienok a dojmov. Neďaleko sa nachádza kemp, v ktorom už asi všetci spia. Nikde ani živej nohy, a tak len rozkladáme stan, sprchujeme sa, večeriame a padáme ako zabití.

11.7.
Dnes sa budíme do krásneho rána. Balíme stan a odchádzame bez platenia. Premávka biedna, málo áut a keď nejaké prejde, kúsok za nami odbočí do servisu. K tomu sa ešte stavajú pred nás ďalší stopári. Zatiaľ najdlhšie stopovanie. Postávame, prechádzame sa, hádžeme kamienky do značky…ešteže je príroda naokolo taká nádherná.

Po 2,5 h sa konečne zľutoval starý pán. Starý morský vlk z Islandu nám rozpráva o celej histórii ostrova, o všetkých erupciách v histórii a kadejakých zaujímavostiach. Všetky roky len tak sype z rukáva. Prechádzame cez najväčšie lávové pole na Islande, ktoré vzniklo po výbuchu sopky v roku 1783. Tu keby nás vysadil, nemáme kde ani stan postaviť – nehostinná mesačná krajina. Pri ceste vidíme dvoch zúfalých stopárov (chudáci chalani stoja uprostred ničoho a vyzerajú poriadne vyčerpaní a znechutení). My sme radi, že sa vezieme. Ujko nám po 70 km ukazuje obchod, kde kupujeme chlieb, konzervy a keksy (6 eur). Vraví, že on je už doma, no nedá mu to a berie nás ďalších 50 km ďalej. Že sa aspoň prevezie…aj tak nemá čo robiť. Pokračujeme mesačnou krajinou, ktorá pôsobí na jednej strane veľmi monotónne, no zároveň fascinujúco. V diaľke sa zo sopečnej krajiny dvíha masív najväčšieho európskeho pevninského ľadovca – Vatnajokul.

Vystupujeme pri turistickom centre, neďaleko vodopádu Svartifoss. Miestne cestovky ponúkajú množstvo adrenalínových zážitkov, od prechádzok po ľadovci, výletoch na skútroch až po vyhliadkové lety nad ľadovcom. My však plánujeme len krátku prechádzku k vodopádu. Dávame si rýchly obed, batohy nechávame na recepcii v turistickom centre a vydávame sa k vodopádu. Po 30 minútach prichádzame k malému cícerku vody, vytekajúcej z čadičového podložia. Ako nám aj miestny spomínali, tohtoročné leto je najsuchšie za posledných niekoľko rokov. Odzrkadľuje sa to aj v množstve vody v potokoch a riečkach. Vodopád Svartifoss je oproti predchádzajúcim vodopádom, ktoré sme navštívili omnoho menší a trochu sme z neho sklamaní. Jedinečný je vďaka pravidelne usporiadaným čadičom, z ktorých vyteká. Dokonca samotný vzhľad čadičov bol inšpiráciou pri výstavbe dominanty Reykjaviku, kostola Hállgrímskirkja.

Vraciame sa k našim batohom, no v propagačných prospektoch na informáciách sa dozvedáme, že ďalší chodník vedie k samotnému ľadovcu. Krásne upravený chodník (teda asfaltka) nás privádza až k ľadovcu. Už z diaľky vidno ako sa ľadovec postupne topí a ustupuje. Z roztopeného ľadu sa vytvára nádherná modrá lagúna, popri ktorej sa dá prejsť k ľadovcu. Ľadovec je pokrytý výraznou vrstvou čierneho popola. Voda vyteká priamo z pod ľadu a s obrovským hukotom odnáša kusy ľadu. Vzbudzuje v nás poriadny rešpekt. Malá nepozornosť a už by sme sa kúpali v špinavej ľadovej vode.

Od turistického strediska sa musíme pešo vrátiť späť na hlavnú cestu. Kráčame popri ceste, počas chôdze skúšame stopovať autá, ktoré odchádzajú od ľadovca. Jedno auto prechádza tak blízko, že spätným zrkadlom buchne Mišovi do stanu pripnutom na batohu. Obal zo stanu je trochu roztrhnutý. Chlapík sa ani neunúva a vôbec nespomaľuje (má len ohnuté spätné zrkadlo). Našťastie si to odnáša len stan…Mišo je v poriadku.

O 2 minúty už však sedíme v aute manažéra hotela. Tvrdí, že v hoteli pracuje 8 Slovákov a spoznal vlajku na batohu, inak by vraj nezastal. Pred hotelom stopujeme ďalej. Premávka je opäť biedna (jedno auto zastalo, no keď zistil, že sme dvaja, odfrčal ďalej). Približne po hodine zastavuje malé Suzuki s dvoma Švajčiarmi. Zadné sedadlá majú sklopené, no nejako nás „poukladajú“ do auta a už sa vezieme. Našťastie aj oni idú k ľadovcovej lagúne Jokulsarlon, a tak sa nemusíme báť, že nás nechajú niekde v pustatine. Dnes sa akosi ťažko stopuje alebo jednoducho nemáme šťastie.

Jokulsarlon je ľadovcové jazero, ktoré tu vzniklo z postupne roztápajúceho sa ľadovca. Ľadovcový splaz končí v nádherne modrom jazere a mrazivé ticho občas preruší kus odtrhnutej kryhy, ktorá s rachotom padá do vody. Nehybne stojíme a s úžasom sledujeme pomaly sa pohybujúce kryhy narážajúce do seba a čakáme na ďalší okamih, kedy sa opäť kus kryhy odtrhne a spadne. Neuveriteľné miesto.

Pri odchode spoznávame dôchodcov z Nemecka, ktorí nás pred pár dňami viezli. Tajne dúfame, že idú naším smerom. Sú však ubytovaní neďaleko, a tak nám neostáva nič iné len stopovať ďalej. Po chvíľke už nastupujeme k dvom dlhovlasým Švédom, ktorí vyzerajú ako keby išli na rockový koncert (ako naši pripití kamaráti z pred pár dní). Zase sme zavalení batohmi, ale hlavné je, že sa vezieme. Vyhadzujú nás neďaleko ich hotela, uprostred ničoho. Šťastie je tento krát na našej strane a ani nie do 5 minút sedíme u mladého francúzskeho páriku vo veľkom terénnom aute. Je asi 21:00 a my sa už chceme niekde utáboriť, na dnes už stačí. Vystupujeme pred mestom Höfn a hľadáme miesto na stan. Všetko pri ceste je však v kopci a navyše oplotené…rozhodujeme sa stopovať ďalej. Čakajú nás východné fjordy. Nám sa stačí dostať niekde ďalej a rozložiť stan kdekoľvek to pôjde. Prvé auto, ktoré ide našim smerom zastavuje. Sedí v ňom mladá baba, vracajúca sa domov do mesta Reyðarfjörður, čo je ešte pekný kúsok. Trošku sa jej čudujem, že nemá problém zobrať dvoch cudzích chalanov. Stopovanie na Islande je však pre väčšinu normálne a domáci sú veľmi ústretoví a nápomocní. Pomaly prechádzame kľukatou cestou východných fjordov. Strmé útesy a nádherné pohľady na Atlantik sú umocnené pútavým rozprávaním mladej sprievodkyne (pracuje ako sprievodkyňa po ľadovci). Na pobreží nenachádzame vhodné miesto (už sa nám ani nechce hľadať), a tak pokračujeme ďalej, asi 20 km za mestečko, kde mladá baba býva. O 2 h v noci vystupujeme na odpočívadle neďaleko mesta Reyðarfjörður a rozkladáme stan. Je poriadna zima (teplomer pri ceste ukazuje 2 °C). Obliekame sa viac ako sme zvyknutí doteraz a v dobrej nálade zaspávame. Dnes to nakoniec dopadlo nad naše očakávania a na našej ceste sme sa dostali dosť ďaleko.

12.7.
Ráno sa zobúdzame o 9:00, v stane máme strašné teplo, a tak to dlhšie už ani nejde. Neďaleko od stanu pristáva akýsi dvojmiestny vrtuľník. Starší nemecký pár má naozaj originálny spôsob spoznávania Islandu. My sme však odkázaní len na autá, aj keď tento spôsob by sa mi takisto veľmi páčil.

Doteraz taká plná cesta a keď začíname stopovať, tak ani auto. Zákon schválnosti. Po 20 minútach však zastavuje veľký Ford, batohy hádžeme na korbu a sadáme si dozadu k malému chlapcovi. Pani nás vezie do mesta Egilsstaðir, kde dopĺňame zásoby jedla v Bónuse. Bónus je obchod (v logu má ružové prasa), v ktorom sa najviac oplatí nakupovať. Ceny sú veľmi prijateľné, porovnateľné s našimi. Kupujeme bagety, zemiakový šalát, sladkosti, konzervy tuniaka… (asi 10 e). Bónus je prevažne vo väčších mestách, takže vždy keď je možnosť, kupujeme len v ňom.

Po doplnení stratenej energie, stopujeme ďalej, smer jazero Mývatn. Premávka zase raz biedna, väčšina áut ide len do Bónusu a zvyšné nám aspoň zo slušnosti ukazujú, že idú len niekde do najbližšieho okolia. Ostré severské slnko nám spaľuje tváre. Na striedačku oddychujeme a podriemkavame na tráve pri ceste. Stojíme tu už 3,5 hodiny…Napokon nás staršia pani vezie aspoň 2 km ďalej, kde máme šancu, že pôjde viac áut z okolitých dedín. Viac áut na našom novom stopovacom mieste síce jazdí, ale akosi nemajú nad nami zľutovanie. Už sme totálne znechutení a frustrovaní…najradšej by sme to zabalili a počkali do ďalšieho dňa. Dávame si ešte časové intervaly, do ktorých nám musí zastať auto, inak končíme. Po 2 hodinách pri nás konečne niekto zastane. Veľký terénny džíp s dvoma pánmi, ktorí sa vracajú z neúspešnej rybačky. Aspoň, že nás sa im podarilo chytiť. Berú nás asi 130 km. Nechávame sa vyhodiť na križovatke smer Ásbyrgi. Ale tu už naozaj zdochol pes…pustatina, bez akejkoľvek civilizácie. Tak tu to bude asi problém…auto vidíme už z niekoľko kilometrovej diaľky a keď sa konečne nachystáme na jeho príchod, väčšinou nejde naším smerom, je plné alebo dnu sedia nechápaví turisti s otvorenými ústami a vravia si, že čo tu tí dvaja chcú.

Po 1 hodine zastavuje auto, plne naložené potravinami, vzadu detské sedačky, kufor plný… Dve mladé baby nás bez slov natlačia do auta a vezú bez opýtania, kde vlastne chceme ísť. Vyzerá to tak ako keby sme boli dohodnutí na odvoze. Dovážajú nás k nejakej farme uprostred ničoho. Pri vstupe malý nadpis guesthouse. Asi sa nejako zle chápeme alebo sa ony pomýlili a čakali niekoho iného. Ukazujú nám recepciu a miesto kde si môžeme nechať batohy. Pomáhame im vykladať ťažké prepravky s jedlom (pivom) a pomaly, bez slov, sa vytrácame späť k ceste. Kúsok od guesthousu sa otáča auto, ktoré zjavne tiež blúdi. Zastavujeme ho a pýtame sa, či idú našim smerom k vodopádu Dettifoss. Manželia z USA tam majú takisto namierené, tak nás bez problémov berú. Prichádzame na parkovisko. Už z diaľky vidno medzi skalami rozložený stan. Tu ostávame aj my a dokonca aj dvaja Američania. Pri parkovisku je záchod a tabuľa národného parku (čiže zákaz kempovania). Je tam aj značka s prečiarknutým stanom, ale akosi to ignorujeme a rozkladáme stan na jednom z mála rovných miest medzi skalami. Ponáhľame sa k vodopádu (aby náhodou nevyschol), pri ktorom sme úplne sami a môžeme si dokonale vychutnať fascinujúce divadlo. 100 metrov široký a 44 metrov vysoký vodopád je považovaný za najväčší vodopád Európy (objemom vody). V závislosti od ročného obdobia je prietok vody od 300 do 500 m3 za sekundu. Obrovská masa hnedej bahnitej vody sa triešti o skaly a vytvára akýsi „vodný závoj“ v celom okolí vodopádu. Mlčky sledujeme padajúcu vodu a nevieme sa vynadívať ako môže mať voda takú silu. Nie nadarmo sa pri vodopáde natáčala scéna z filmu Prometheus…

Večeriame opäť nejakú dobrotu z domácej kuchyne (ala vifon) a zoznamujeme sa s našimi susedmi, ktorí veselo grilujú kúsok od nás. Debatujeme až do polnoci, dohadujeme odvoz na zajtra, vychutnávame si neskutočný západ slnka a s príjemným pocitom zaspávame (s jemnou kulisou hučiaceho vodopádu).

13.7.
Ráno nás prebúdza búchanie na stan. Wake up, wake up!!! Rozospatý otváram stan, pred ktorým už mladá baba vypisuje nejaký papier. Pokuta za spanie v národnom parku. Kúsok od nás už chalani balia stan (majú ten „rýchlo rozkladací“), no pokuta ich takisto neminie. Skúšam to ešte zjednať, že sme o tom nevedeli, že nemáme islandské peniaze…a podobné otrepané frázy, ale strážkyňa je neoblomná. Pokuta je 7,5 € na osobu. S radosťou jej dávame 15 eur a pod jej prísnym dozorom balíme stan a presúvame sa na parkovisko odkiaľ nás majú brať dvaja Briti. Natlačení v malom autíčku sa rútime islandskými cestičkami do Ásbyrgi. Toto miesto je známe tým, že tu kedysi dávno vznikla prepadlina v tvare podkovy, pretekal cez ňu 100 m vysoký vodopád a 2 rieky. V súčasnosti je tu len malé jazierko s priezračnou vodou a mnoho zelene v podobe stromov, ktoré sú na Islande veľmi vzácne.

Z Ásbyrgi pokračujeme na sever do mesta Húsavik. V meste sa však nezdržiavame a pokračujeme ďalej k jazeru Mývatn, kde ostávame v kempe nasledujúce dva dni. V blízkom supermarkete nakupujeme základné potraviny a platíme za prvú noc (9,5 €/osoba – zatiaľ najdrahší kemp). Jazero Mývatn ako aj celá táto oblasť sa nachádza v oblasti aktívnej vulkanickej činnosti. Mývatn znamená v preklade komárie jazero. Názov je naozaj výstižný. Všade je obrovské množstvo drobných mušiek, ktoré sú naozaj nepríjemné. Síce nás neštípu, ale máme ich všade… lezú do nosa, do uší, máme ich v polievke…proste všade.

Neďaleko kempu (asi 13 km) sa nachádza sopka Krafla. Kráčame popri ceste a stopujeme… áut síce veľa nejazdí, no po chvíľke už nastupujeme k dvom Islanďankám, ktoré nás berú k Hveriru. Miesto je vulkanicky aktívne, s množstvom bublajúceho bahna, horúcej pary a sírneho zápachu. Jedinou nevýhodou je množstvo turistov. Autobusy prichádzajú a odchádzajú v pravidelných intervaloch, turisti sa rýchlo pofotia a už smerujú k ďalšej islandskej zaujímavosti.

Z Hveriru je to ešte 7 km ku Krafle, a tak zase stopujeme. Dostávame sa ku Krafle, kde stretáme našich kamošov, čo nás včera viezli. Spoločne prechádzame celým okruhom kaldery a vydávame sa späť do kempu. V celej tejto oblasti je množstvo dymiacich geotermálnych elektrární a rôznych fabrík využívajúcich tento prírodný zdroj. V kempe si varíme polievku s muškami a vydávame sa k neďalekým jaskyniam, v ktorých sa vraj dá kúpať. Vstup do jaskyne tvorí len malý otvor s rebríkom. Obliekame sa do plaviek a zostupujeme po rebríku priamo do vody, ktorá má asi 25 °C (na kúpanie veľmi príjemná). Plávame pomedzi skaly, prechádzame z jednej miestnosti do druhej, zhora cez malé otvory preniká slabé svetlo a my si dokonale užívame zatiaľ náš najväčší zážitok na Islande. Domáci tvrdia, že kedysi mala voda vyše 40 °C, no postupne sa ochladzuje… nám to však nevadí, užívame si jedinečný zážitok.

14.7.
Ráno trošku popŕcha. Dnes máme na pláne len krátke výlety po okolí. Z kempu kráčame úzkym chodníčkom (popri jaskyni, kde sme sa včera kúpali) smerom k druhej jaskyni, kde by vraj mala byť termálna voda. Po necelej hodinke prichádzame k zlomu, z ktorého cítiť teplo a z otvoru vychádza para. Sme na mieste. Skúšame vodu… je celkom príjemná, no pokračujeme ďalej (s tým, že sa poobede vrátime) ku kráteru sopky Hverfjall. Jedná sa o jednu z najkrajších a najväčších sopiek svojho druhu. Kráter je naozaj obrovský a zhora je krásny výhľad ako na jazero Mývatn, tak na jeho široké okolie. Po 40 minútach sme len v polovici. Schádzame teda druhou stranou dolu (je oveľa strmšia), do oblasti Dimmuborgir, ktorá je známa množstvom skalných útvarov, skalných brán, vežičiek… jednoducho skalné bludisko. Na výber je niekoľko okruhov, v ktorých sa môžete prechádzať a obdivovať čarovné skalné útvary. Na parkovisku vidíme starý známy červený JEEP. Kráčame smerom k hlavnej ceste a už z diaľky vidíme prichádzajúce červené auto. Je to Artem, ktorý nás pred pár dňami viezol. S radosťou nastupujeme, vymieňame si dojmy a zážitky z predchádzajúcich dní a smerujeme naspäť do kempu. Poobede si na hodinku pospíme, uvaríme obed a vraciame sa k jaskyni s termálnou vodou. Ráno sme teplotu vody akosi neodhadli…voda má asi 50 – 60 °C, takže sa namáčame len po kolená. Viac to naozaj nejde, nechceme si predsa uvariť niečo vyššie…vnútorné orgány a tak… Večer sa v kempe stretávame s našimi kamarátmi z Martina, ktorí prechádzajú okolo Islandu na prenajatom aute. Rozprávame si zážitky a trávime aspoň krátky čas spolu. Po krátkej prechádzke po okolí nachádzame na stane červenú nálepku s textom „kontaktujte recepciu“…vedeli sme, že sme ešte nezaplatili, ale nemali sme ani kedy. Na recepcii vysvetľujeme, že sme boli celý deň preč a vrátili sme sa až neskoro večer. Recepčná po chvíľke vraví: „Slováci, Slováci, vy chcete len ušetriť“… mladá Češka pracuje celé leto v kempe na recepcii. S úsmevom platíme za noc a poberáme sa spať.

15.7.
Ráno je poriadna zima…ako na Islande. Varíme, balíme, sprchujeme sa a hneď pri kempe stopujeme. Po 20 minútach zastavuje auto. Ide však len 2 km , a tak prvý krát odmietame stop (bola to chyba…). Čakáme teda ďalej, naobliekaní v bundách, čiapkach a rukaviciach. Po hodine mrznutia nás berú dvaja Nemci (len 5 km). Skúšame stopovať ďalej, no stále sa nedarí. Slabá premávka alebo plné autá. Po hodine našťastie zastavuje auto s dvoma švédskymi vysokoškolskými profesormi. Berú nás len 10 km, ale aspoň niečo. Áut je stále málo, kráčame popri ceste a skúšame šťastie. Dnes nám to akosi nejde… Po pár kilometroch zastavujú zase Švédi. Rozprávame sa o školstve na Slovensku a vo Švédsku (nemáme sa čím chváliť), o samotnom živote a aspoň trošku sa im snažíme vyzdvihnúť naše krásne Slovensko. Pýtajú sa nás, či nás môžu pozvať na obed. Hanblivo prikyvujeme, že áno. Sme hladní ako kone… v blízkom guesthouse nám chystajú obložené chlebíky a čaj. Konečne sme sa poriadne najedli (našťastie Švédi neboli vôbec hladní).

Ďalej pokračujeme s mladým Islanďanom. Spolu s množstvom batožiny sa v malom autíčku tlačíme aj s dvoma malými deťmi. Hneď ako vystupujeme, v diaľke vidíme červený JEEP. Artem nás už z diaľky zdraví, bez slov zastavuje a berie nás (ako keby sme boli dohodnutí). Zastavujeme ešte pri Godafosse (vodopád bohov) a pokračujeme ďalej. Rus mieri na západné fjordy, o ktorých sme počuli, že sa tam veľmi ťažko stopuje. Neváhame ani chvíľku. Ideme s ním. Hodinovú prestávku v meste Akureyri (17 000 obyvateľov, 4. najväčšie na Islande) využívame na nákup potravín v Bónuse, prehliadku mesta a obed v podobe zemiakového šalátu a bagety. V Akureyri je jedna zaujímavosť – semafory svietia v tvare srdca a možno aspoň trošku pozdvihnú náladu znudeným šoférom. A hurá na západné fjordy.

Cesta je úžasná. Krásne údolia, rieky, vodopády, kone, ovce, nekonečne dlhé a široké fjordy… proste nádhera. O 22:00 zastavujeme pri opustenej farme, kde si Rus zajednal ubytovanie. Je to asi 40 km pred mestom Hólmavik, uprostred krásneho fjordu. My si rozkladáme stan pred domom a viac ako obvykle naobliekaní zaspávame.

16.7.
Ráno pokračujeme nekonečnými fjordami do mesta Ísafjörður. Prechádzame nádhernou divočinou s minimom turistov. Obchádzanie fjordov je veľmi zdĺhavé, všetko sa zdá tak blízko, ale kým sa dostaneme na druhú stranu fjordu, prejde aj 45 minút. A takých fjordov obchádzame niekoľko. Pomaly si už pripadáme ako 2 prívesky. Všade, kde zastaví, vystúpime aj my, odfotíme to isté a ideme ďalej. Po 5 hodinách prichádzame do Ísafjörðuru. Krásne malé mestečko, ukryté pod mohutným skalným masívom nás očaruje. Dávame si hodinovú prestávku a pokračujeme ďalej. Artem našiel ešte nejakú zaujímavú vyhliadkovú cestu, a tak sa ozlomkrky rútime úzkou kľukatou cestou smerom k západnému pobrežiu. Vyhliadky naozaj stoja za to… niečo neuveriteľné. Je to asi najkrajšia časť Islandu, s nespútanou a divokou prírodou bez turistov a množstvom koní a oviec.

To, že má JEEP označenie 4×4 neznamená, že prejde každý terén. V Rusku je Artem zvyknutý asi na iné podmienky… malé zaváhanie a precenenie schopností a už sa aj zabárame hlbšie a hlbšie do sypkého piesku. Našťastie prichádza veľký Nissan Patrol (zrejme aj so skúsenejším vodičom) a bez problémov nás vyťahuje. Chlapík sa tvári akoby to bolo na jeho každodennom poriadku…vyťahovať niekoho z „kaše“.
Nádhernou krajinou pokračujeme ďalej, smer Pingeyri. Krásny, 100 metrov vysoký vodopád Dynjandi (alebo aj Fjallfoss) fotíme len z auta. Artemovi sa akosi už nechce všade zastavovať a znovu nám naznačuje, že by už bol radšej sám. Úplne ho chápeme. Dohadujeme sa s ním, nech nás ešte kúsok zoberie a potom sa už rozdelíme. Sme už iba kúsok od najzápadnejšieho bodu Islandu a zároveň najzápadnejšieho bodu Európy. Mišo ostáva v kempe neďaleko od Flókalunduru. Už nemá akosi chuť a ani síl pokračovať. Mne to ale nedá. Nechávam mu stan, varič a naľahko (chlieb, lekvár, spacák, veci..) pokračujem ďalej. Pár kilometrov idem ešte s Artemom (za 2 dni cesty sme s ním prešli okolo 850 km). Lúčenie, prianie všetkého dobrého a už stojím na opustenej prašnej ceste sám. Po chvíli však zastavuje čierny Mercedes s čudnou posádkou. Podivný chlapík s ešte podivnejšou ženou (ako z nemeckého hororu) majú namierené presne kde aj ja. Kľukatou a mierne rozbitou cestičkou si to valíme aspoň 90 km/h. Auto je plné prachu a ich čudesné pohľady ma len znervózňujú. Našťastie vystupujem živý a zdravý neďaleko od najzápadnejšieho bodu Európy – mysu Bjargtangar. Mys je súčasťou 14 km dlhého útesu Látrabjarg, ktorý je v niektorých miestach vysoký viac ako 400 m. Ďalšou zaujímavosťou je výskyt početných kolónií vzácnych morských druhov vtákov. Vtáky hniezdiace priamo v kolmých útesoch lákajú nadšencov a ornitológov z celého sveta. Ja som tu aj kvôli jednému druhu – Mníšik bielobradý vysokozobý (česky papuchálek, anglicky puffin). Čiernobiely, asi 30 cm vysoký morský vták, ktorý mi pripomína malého mimozemského robotického vtáčika…  Je ich tu naozaj veľa. Ani som nedúfal, že ho tu uvidím. Slnko pomaly zapadá, fotím z každého uhla. Prekvapivo nie sú vôbec plaché. Fotím zo vzdialenosti asi 1 m, niekedy sa mi podarí dostať aj bližšie. Je to fascinujúce pozorovať tohto tvora. Pri nekonečnom západe slnka si vychutnávam chvíle samoty… nádhera. Nič, len šíri oceán a niekde v diaľke Grónsko. Dávam sa do rečí s párikom z Kanady, ktorý ma o polnoci (ešte celkom dobre vidno) vezie pár kilometrov naspäť do kempu, kde chcem stráviť noc. Kemp je síce zadarmo, no ja nemám stan. Našťastie je pre turistov k dispozícii malá búdka (kuchynka a záchody), v ktorej sa plánujem vyspať. Spacák si rozkladám pod umývadlami, kde je aspoň trošku závetrie. Chodia za mnou turisti a pýtajú sa, či niečo nepotrebujem…či nechcem spať v ich aute, čo budem jesť… Mne však ku šťastiu nič netreba, mám kúsok chleba, lekvár a vodu. Už mi nevadí ani silný vietor, zaspávam ako bábätko.

17.7.
Ráno sa budím už pred 7:00. Kuchynka je od záchodov oddelená len tenkou doskou, a preto počuť každé buchnutie dverí, každé čľupnutie… proste všetko. Balím veci a vraciam sa späť na mys Bjargtangar. Som tam úplne sám. Opäť fotím, kamerujem, relaxujem… Dole pod útesom sa na skalách vyhrieva skupinka tuleňov, papuchálky sa nerušene prechádzajú v mojej tesnej blízkosti a ja so zatajeným dychom pozorujem krásne prírodné divadlo. Postupne prichádzajú prvé autá. Dohadujem si odvoz s dvoma Švajčiarmi. Prichádza aj Artem na červenom JEEPE. Prehodíme pár slov a uisťujem ho, že odvoz už mám (asi sa mu dosť uľavilo). Po hodinke sa už so Švajčiarmi veziem až k Mišovi do kempu. On oddýchnutý a ja nevyspatý pokračujeme ďalej. Premávka biedna, žiadne autá naším smerom. Z opačnej strany na nás niekto trúbi. Berie nás mladá Islanďanka na starom špinavom aute. Cesta ubieha pomaly. Táto časť fjordov sa nám až tak nepáči, oproti tomu čo sme videli predošlé dni. Po niekoľkých hodinách vystupujeme v mestečku Búdardalur, varíme polievku a stopujeme ďalej. Ďalšími dvoma stopmi sa dostávame až do kempu Borgarnes (asi 70 km pred Reykjavikom), kde sa zadarmo sprchujeme a v neďalekom Bónuse kupujeme potraviny (Skyr – islandský mliečny výrobok podobný jogurtu, sladkosti, pečivo…). Hľadáme miesto na spanie, no priamo v meste sa akosi nedá. Nakoniec rozkladáme stan na vyvýšenom kopci, kúsok za Bónusom. Z každej strany sme krytí nejakými kríkmi, tak dúfame, že nás v noci nikto nevyženie. Pri vykonávaní malej potreby nachádzam v tráve islandskú 5 korunu. Je to vôbec prvý krát čo vidíme islandské peniaze (vždy všetko platíme kartou). Čo človek musí urobiť, aby také niečo zažil.

18.7.
Dnes vstávame radšej skôr, aby nás nikto nenačapal. Pred Bónusom dvíhame palec, no opäť raz je to bieda. Po 45 minútach konečne zastavuje chlapík, zoznamujeme sa a už sa vezieme do Reykjaviku. Cesta netrvá dlho. Prechádzame cez podmorský tunel (poplatok za auto cca 6,5 €), po ktorom sa nám už vynárajú staré známe pohľady spred dvoch týždňov. Prechádzame sa po známych miestach, nakupujeme suveníry… Mierne popŕcha, presne ako pred 2 týždňami. V Reykjaviku už akosi nemáme čo pozerať, a tak stopujeme ďalej smerom na letisko v Keflaviku. Po 10 minútach zastavuje stará zelená Felícia. Mladý chalanisko ide až na letisko. My máme ešte deň času, ktorý chceme využiť na oddych a spoznanie okolia Keflaviku. Bez zbytočných slov nás zaváža do mestečka Garður (aj keď je to pre neho zachádzka), ktoré je miestom výskytu rôznych druhov vtáctva a okrem iného sa tu nachádza najvyšší maják na Islande (28 m). Z mestečka s populáciou necelých 1 500 obyvateľov pochádza aj známa islandská hudobná skupina Of Monsters and Men.

Stan si rozkladáme v kempe, hneď vedľa majáku. Je vybavený kuchynkou, záchodom a navyše je zadarmo. Dnes už iba oddychujeme, podriemkavame a varíme. V kuchynke nachádzame asi 10 litrov mlieka, cestoviny, nutelu, arašidové maslo, plynové bomby a mnoho ďalších potravín. Turisti, ktorí odchádzajú z Islandu, nechávajú prebytočné jedlo a plynové bomby väčšinou v kempoch. Takýmto spôsobom minimálne pomôžu a spríjemnia deň ďalším turistom. Škoda, že už to nemáme ako využiť. Odsýpame si len trochu cestovín do polievky a veľmi sa tešíme na zajtrajšie raňajky – chlieb s nutelou a mliekom.

19.7.
Konečne vytúžené raňajky…chlebík, nutelka, lekvár, arašidové maslo. Ovsená kaša je fajn, ale už sme sa jej poriadne prejedli. Dnes nás čaká posledný deň. Plánujeme navštíviť miesto, kde sa stretajú dve litosferické dosky (most cez dva kontinenty) a ešte pár zaujímavosti v okolí. Z kempu nás berie taliansky sprievodca, ktorému sa akurát konči 2-týždńový turnus sprevádzania talianskych turistov po Islande. Vezie nás len pár kilometrov k odbočke do dedinky Hafnir. Cesta prázdna, žiadne autá, len pustá sopečná krajina. Po chvíli sa už ale vezieme s dvoma staršími pánmi až k samotnému mostu. Miesto nie je nejako extra zaujímavé – pár informačných tabúľ, most cez zlom a zopár fotiacich sa turistov, ktorí „stoja naraz na dvoch kontinentoch“.

Stopujeme naspäť. Prichádza strieborné auto, ktoré nás tu pred pár minútami doviezlo. Pýtajú sa nás, či máme čas a chceme ešte niečo vidieť. Samozrejme, že chceme…Otáčame sa naspäť a mierime k majáku Reykjanes, ktorý je na juhozápadnom cípe ostrova. Neďaleko od majáku sa nachádza jedna z mnohých aktívnych oblastí, so zapáchajúcou sírou, bublajúcim bahnom a geotermálnymi elektrárňami. Ďalšími dvoma stopmi sa dostávame späť do kempu. Balíme stan a pred odchodom na letisko ešte relaxujeme v miestnom termálnom kúpalisku v Garðure. Bláznime na tobogane, vyhrievame v termálnych bazénikoch a saunujeme sa s miestnymi Islanďanmi… a to všetko za 1,5e na osobu. Zrelaxovaní, no zároveň poriadne unavení stopujeme konečne na letisko. Zastavuje pri nás miestny a vraví, že prečo stopujeme, keď na letisko chodí zadarmo mikrobus. Bežíme ako o život, keď vidíme prichádzajúci mikrobus smerujúci k letisku. Neostáva nám nič iné, len sa rozlúčiť s touto neuveriteľnou, nespútanou a neskutočne čarovnou krajinou. Po polnoci nastupujeme do lietadla. Čaká nás niekoľkohodinový prestup v Berlíne, ktorý chceme využiť aspoň na krátku prehliadku mesta a vytúžený návrat na rodné Slovensko.

Doplnenie
Za dva týždne nášho islandského dobrodružstva sme spoznali mnoho dobrosrdečných a ochotných ľudí, celkovo sme sa odviezli v 47 autách a prešli vyše 2 600 km. Za kempy a jedlo sme každý zaplatili 80 eur + 213 eur letenka.

Úspora až 70 %, bonus až 5 000 Kč.

POROVNÁNÍ CEN